Tulácka škola je prvá bez rektora. Ak by sa niekedy aj ulakomila na podobnú figúrku, nebude to nejaký samozvanec, ale niekto riadne zvolený tuláckou obcou. Žiadne obehovanie po členoch akademického senátu a ich ovplyvňovanie, alebo dokonca kupovanie si hlasov. Ani predvolebné báchorky, ktoré môže sľúbiť iba on. Rektorko tuláckej školy v žiadnom prípade nemá šancu podnikať vo funkcii z dôvodu neexistencie kamennej stavby inštitúcie a preto sa nemôže obohacovať napríklad nadhodnocovaním práce a materiálu pri rekonštrukcii budov, braním percentuálne dvojciferných provízií od firiem a dodávateľov, neulieva si z eurofondov, nepotrebuje sa vyvážať v najmodernejšom type auta, ktoré by si inak nemohol dovoliť kúpiť. Netrúfa si vyfakturovať honosnú stavbu, ktorá nikdy nebola postavená, ani vypisovať konkurz na dodávateľa stavebného materiálu pre budovu krátko pred jej kolaudáciou. A skupovanie či predávanie školských pozemkov pod zámienkou výstavby bytov pre zamestnancov? Ich predaj za horibilnú cenu, ktorú si máloktorý, tobôž nie mladý pracovník môže dovoliť? V tuláckej škole sa nechytá!
Príslušnosť rektora v klike, vplyvnej komunite či mafiánskych finančných a politických kruhoch sa v tuláckej škole nestrpí. Nijakého takého mafiána a novodobého zbohatlíka v jednom neživí. Kontrolné orgány na všetkých úrovniach sú zbytočné, pokiaľ nezaregistrujú takéto indivíduum. To zatiaľ ukradomky postrehne len početná tulácko-akademická pospolitosť, a nikto sa nebojí povedať nahlas a zverejniť čistú pravdu.
Prezident nemusí vymenovávať rektora a profesorov tuláckej školy. Najslabší profesori sa nestávajú emeritnými, ani čo by o to akokoľvek u vrchnosti modlikali. Kto by ich tam v doživotnom fleku obchodil? Chronickým karieristom, riťolezcom a maniakom bažiacim za titulmi pred a za menom je odporučené poobzerať sa po inom pôsobisku. Neskôr určite prídu na to, že v tuláckej škole pre nich nie je miesto a zavíriť Európsku úniu titulmi pôjdu inde. Čestné doktoráty sa neudeľujú zo zištných dôvodov alebo na oplátku, čo v praxi často znamená: ako funkcionár školy sa titulom doctor honoris causa (skratka Dr. h. c.) zavďačím podobnému, zväčša kamarátovi, z inej inštitúcie a očakávam alebo s ním vopred dohodnem, že podobné bude ochotne opätovať. Veď to sa patrí. Ako by to bolo ostať niekomu dlžníkom? Ako každý obchod aj bartrový má svoje presné a prísne pravidlá. Takýchto sračkových hodnostárov sa motá po svete požehnane a našťastie ich pospolitosť už začína rozpoznávať. Celé akademické obce sú nezmyselne zaťahované vytváraním krovia na ceremoniáloch, keď si mocní rozdávajú ciašky. Magnificencia sem, spectabilis tam, málokto však nahlas povie, že mu je z toho všetkého na vracanie. V súvislosti s vyššie uvedeným možno konštatovať: Ak má niekto dva čestné doktoráty, je doctor honoris causa na druhú, ak tri tak na tretiu... To platí len do počtu päť, vrátane. Ak ich má viac, stáva sa doctor honoris causa multi, čo si smelo a hrdo môže napísať i na vizitku.
Nezávislosťou tuláckej školy od financií štátu sa zmiernilo vyciciavanie daňových poplatníkov. Využívanie eurofondov je neaktuálne, čo nepodáva ruky odlievačom – jej funkcionárom ani iným kompetentným. V škole sa nekradne, ani cez tzv. biele kone, pretože niet čo rozkrádať. Tunelovanie končí skôr, ako sa začne, aj tým, že niet ani pomyslenia na zriadenie čiernych účtov, kde by končili špinavé peniaze. Školské reformy žiakov – tulákov nevzrušujú, pretože ani jedna v histórii novodobého štátu nebola dotiahnutá do úspešného konca.
Pred tabuľu sa v tuláckej škole nepostavia tzv. lietajúci profesori, ktorí enormne cucajú rozpočty škôl, vyučujúc všade tam, kde stojí rýchlik. Mimo týchto staníc je drvivá väčšina z nich nepoužiteľná a na väčších letiskách stratená. Učia iba funkční jedinci, aby škola nestratila punc svetovosti či samotný charakter nadväzujúci aspoň na tradičné mobility večne putujúcich slovenských drotárov, sklenárov, miškárov, hrnčiarov, olejkárov, mastičkárov alebo liptovských murárov.
Nemožno nespomenúť rodinkárstvo, ktoré sa v tuláckej škole neuživí. Mafiánske praktiky funkcionárov, dosadzovanie a presúvanie figúrok, nezriedka rodinných príslušníkov, po svojich prospechárskych šachovniciach školáci spoznajú len z rozprávania rovesníkov z iných škôl.
Úzky súvis s povýšením ctibažného indivídua motajúceho sa vo vede a inými novátorskými aktivitami školy má jej vedecká rada. V nej by nemali páchnuť ani sa nijako presmrádzať persóny, ktoré s vedou nemajú nič spoločné a vôbec nevedia, čo vlastne znamená. Inak by sa takéto spoločenstvo malo volať „vedecká zrada“. Je na zaplakanie, ak akreditačná komisia túto skutočnosť prehliada a vôbec jej neprekáža, že ľudia, ktorí spĺňajú vedecké kritériá, nie sú členmi vedeckej rady. Príčina je jasná: Takíto nepohodlní, avšak skutoční vedci majú vlastný názor a poväčšine nezahlasujú tak, ako sa vopred účelovo dohodne. Tulácka škola chásku vedeckých zradcov nestrpí a neživí. Ani garanti a spolugaranti študijných odborov z radov dôchodcov a učiteľov „vedcov“, ktorí už úspešne nejaký ten odbor pochovali, a takí, ktorí si publikačný a citačný prehľad umelo prikrášľujú, sa v škole dlho neohrejú.
Tulácka škola v žiadnom prípade nie je sociálny ústav, pomáhajúci učiteľom a žiakom, ktorí tam nepatria. Žiaci s právom veta posielajú slabých pedagógov nenávratne domov.
Študenti a pedagógovia tuláckej školy sa nestávajú ohrozené druhy. Dôchodcov dožívajúcich na iných školských pracoviskách a nezriedka aj niektorých emeritných niktošov sa potuluje požehnane. Školy sa menia na geriatrické ústavy. Brať vysoký plat a hustý dôchodok je pre starcov lákavé. Aj keď máme nezamestnanosť ako kdejaký africký štát, zákon im umožňuje zotrvávať pred tabuľou, a tak ich nikto, tisíce „zabetónovaných“, nevydurí od preplnených válovčekov. Ani vlastné svedomie a ich súdnosť. Mladším teda neostáva nič iné iba brať podporu v nezamestnanosti alebo sa pobrať za prácou do sveta. Tí najschopnejší učitelia alebo študenti sú už dávno tam. Takto zostaneme stále na „najchvostovatejšom“ chvoste a nikdy nedoženieme úroveň vyspelých štátov, hoc by utekali oproti nám.
Vyučovať v tuláckej škole v prostredí bez kamerových systémov za vatikánsku menu nemôže hockto, iba naslovovzatí bezúhonní tuláci s praxou a primeranou rétorikou, prizvaní odborníci z fachu a samotní skúsení žiaci. Posledne menovaní však nie sú zneužívaní na výučbu za lenivého gestora, ako je to často u doktorandov na niektorých univerzitách. Aj prípady rýľovania profesorovej, tútorovej záhrady za podradné víno a diétnu salámu sú tam raritou.
Počty žiakov tuláckej školy sú bez limitov. Ich napĺňanie za každú cenu alebo umelo vytvárané nové študijné odbory s cieľom získania štátnych financií sú bezpredmetné, podobne ako nadhodnocovanie výkonov učiteľov a študijných výsledkov školákov. Znižovanie nezamestnanosti týmto smerom nepôjde. Konkurzy, vrátane predlžovacích, sa nevypisujú pre formu s ich vopred známymi víťazmi. Nikto sa nepreukazuje diplomom, ktorý už má, dôležitý sa stane prínos pre školu.
V tuláckej škole nikdy nedopustia zostavovanie študijných skupín z externých študentov, tzv. sponzorov, a tých ostatných, chudobnejších. Proti srsti sú tam takéto sponzorské študijné skupiny s pružným alebo žiadnym rozvrhom hodín, čo majú pridelených učiteľov, ktorí vedia, že študenti musia urobiť skúšky, lebo to majú navyše zaplatené. Tento spôsob privyrobenia si majú skúšajúci uložený nielen v pamäti, ale i vo vrecku, pretože peniaze sa do školskej kasy nedostanú. Takzvaní študenti takto absolvujú celé štúdium, a ten, kto prestane poslúchať, čiže platiť, je vyradený, v lepšom prípade preradený medzi ostatných, ktorí sa od začiatku poctivo učia. A tam nestíha a nechápe, aké prísne nároky sú na pracantov kladené.
V tuláckej škole sa študenti nikdy nedožijú „čarovania“, keď uprostred semestra, bez predchádzajúceho avizovania, dôjde k zrušeniu, prípadne zmene pôvodných študijných programov. V praxi to znamená, že ak chcem byť tulák, nebudem prerobený na niečo úplne iné, s čím nesúhlasím. Ak by sa objavil čo i len náznak takýchto móresov, inštitúcia vyplatí poškodeným astronomické odškodné. Počet neúspešných reparátov robí školy náročnými, aj preto sa od nich v tuláckej škole neustúpi. Povedané aj inakšie: Úbohá škola pracuje bez odpadu. V tuláckej škole sa však nikdy neudomácni nariadenie šéfa: „Skúšajte tak, aby aj vo vyšších ročníkoch bolo koho učiť.“
Do Tuláckej školy sú žiaci prijímaní a neskôr skúšaní bez úplatkov a intervencií, povedané ľudovo bez prihovárania sa vplyvných. Škola sa teda dostáva do povedomia širokej pospolitosti tým a predovšetkým tým, že na branie „všimného“ nie je odkázaná a vystačí si s tým, čo život dá, aj keď jej kasa permanentne zíva prázdnotou podobne ako vrecká tulákov. Na to pred pomyselnými dverami funkcionárov a pedagógov slúžia nápisy: Neobťažujte seba a nás dávaním úplatkov! Na žiadnom stupni štúdia teda škola nevychováva bakalára, z neho neskôr magistra alebo inžiniera, dokonca doktora s prívlastkom klobásový, vyštudovaného za klobásy, demižónového za víno, paprikového, synáčika veľkopaprikáša, celkovo tlačenkového.
Puncom buchtová sa v tuláckej škole nepohrdí žiadna absolventka s titulom študujúca za buchtu. Za skúšku u niektorých pedagógov nie je možné uplatňovať prísnu mimomincovú hotovosť, napríklad päťdesiat – a viaceurovú bankovku vloženú bezkontaktne do obálky, indexu alebo kontaktne na ruku. O platbách bankovým prevodom nemôže byť ani pomyslenia, pretože zaváňajú škandálom ako hrom. Je však pravdou, že do slabej školy uvedené komodity nosiť netreba a drvivá väčšina kantorov sa na ne určite neulakomí. A aká je to škola, v ktorej sa za dopoludnie posledného dňa skúšobného obdobia podarí študentovi urobiť na čierne termíny šesť skúšok? Jednoznačne pramizerná a hlboko skazená, zrelá na okamžité zatvorenie. Tuláckej školy sa to našťastie netýka.
Cennou devízou tuláckej školy je, že jej diplom nikde a od nikoho nekúpite, ani od jej najvyššieho funkcionára. Nezoženiete ho ani pod rukou.
Tulácka škola sa dištancuje od základnej filozofie súčasného vysokého školstva, keď dôležitejšia ako výučba sa stáva publikačná činnosť. Akreditačná komisia robí zo škôl výskumné ústavy a Agentúra XYZ považuje, vychádzajúc z publikačnej činnosti, za najlepších profesorov ľudí z výskumných ústavov, ktorí nikdy nič poriadne neučili, len behali z výskumáku na univerzitu a späť za dva platy a, samozrejme, všetko stihli v jednom pracovnom čase. V dôsledku toho neboli poriadne ani na jednom pracovisku. Keď študent na katedre hľadal napríklad profesora Nečina, bolo mu povedané, že je vo výskumnom ústave. Tam sa často dozvedal, že profesor je od rána na katedre. A potom sa vyznaj. Takouto „zaneprázdnenosťou“ sa kantorovi vytvára priestor na iný biznis. Niektorí „na roztrhanie“ berú, okrem výskumného ústavu, plat za jeden pracovný čas aj na viacerých univerzitách. Ministerstvu školstva to neprekáža. Daňovým poplatníkom takisto, pokiaľ o tom nevedia.
Priority sú teda pomýlené a študenti sú odsunutí na slepú koľaj bez výstrahy: Posunujte zvlášť opatrne!
Viac sa dočítate v knihe Tulácka škola Vagabond school ®.
